Inštitút vydedeniaInštitút vydedenia je súčasťou slovenského právneho poriadku a nájdeme ho upravený v § 469a Občiansky zákonník (zákon č. 40/1964 Zb.). Vydedenie je prejavom poručiteľovej vôle, ktorým svojho potomka vylučuje z dedenia a to na základe niektorého z nižšie rozobratých zákonných dôvodov.
Uvedenie konkrétneho zákonného dôvodu vydedenia patrí medzi povinné obsahové náležitosti listiny o vydedení. Na platné vylúčenie potomka z okruhu dedičov sa vyžaduje, aby existoval jeden z týchto dôvodov:
Dôležité je tiež uviesť to, že pre vylúčenie dediča v dôsledku vydedenia je potrebné, aby jeden z vymenovaných dôvodov (i) – (iv) existoval už v čase pred prejavom vôle poručiteľa v listine o vydedení. Inak povedané, poručiteľ nemôže ako dôvod vydedenia uviesť také konanie potomka, ktorého by sa mal dopustiť v budúcnosti.
Ide o dôvod vydedenia s ktorým sa stretávame v našej praxi najčastejšie. O naplnenie tohto dôvodu pôjde najmä vtedy, ak dedič neposkytol poručiteľovi odkázanému na pomoc v chorobe, starobe, príp. v inej ťažkej životnej situácii (napr. pri živelnej pohrome) potrebnú pomoc, pričom o tejto odkázanosti poručiteľa vedel. Zároveň sa vyžaduje, aby so zreteľom na objektívne možnosti a schopnosti dediča mal reálnu možnosť túto pomoc poručiteľovi poskytnúť (napr. či poskytovanie pomoci nevylučuje zdravotný stav dediča).
V takýchto prípadoch súdy tiež skúmajú, či neexistuje iná osoba, ktorá potrebnú pomoc poručiteľovi poskytuje a poskytovať ju aj môže, pretože má lepšie podmienky na jej poskytovanie ako potomok, ktorého sa týka vydedenia.
Jedná sa tiež o pomerne často objavujúci sa dôvod vydedenia. V týchto prípadoch sa takisto posudzujú možnosti potomka prejavovať opravdivý záujem, teda najmä či dedičovi v prejavovaní takéhoto záujmu nebránili objektívne okolnosti. Inak povedané, musí ísť o zavinené neprejavovanie skutočného záujmu zo strany vydedeného dediča.
Súdy sa v takýchto prípadoch tiež zaoberajú tým, či nebol nezáujem dediča v značnej miere vyvolaný samotným poručiteľom.
V tomto prípade sa vyžaduje právoplatné odsúdenie dediča a to za úmyselný trestný čin, za ktorý bol odsúdený na trest odňatia slobody v trvaní najmenej 1 rok. Pre naplnenie tohto dôvodu sa pritom nevyžaduje, aby spáchaný trestný čin smeroval proti samotnému poručiteľovi.
Ide o dôvod vydedenia vyskytujúci sa v praxi zriedkavo. Tento pojem nie je v zákone priamo definovaný a preto je potrebné vychádzať zo súdnej praxe. Za trvalé vedenie neusporiadaného života súdy považujú také správanie potomka, ktoré sa závažne odchyľuje od bežného spôsobu života v súlade s dobrými mravmi. Pôjde najmä o závislosť na alkohole, drogách, či hazardných hrách, nesplácanie dlhov, zanedbávanie povinnej výživy, úmyselné vyhýbanie sa práci a pod.
Pre naplnenie tohto dôvodu súdy vyžadujú, aby sa jednalo o trvalý stav, teda správanie potomka musí vykazovať známky kontinuálnosti a dlhodobosti.
Výsledkom platného vydedenia je, že vydedený dedič nededí, teda ako keby sa ani nedožil smrti poručiteľa. Záverom je potrebné uviesť, že na platnosť vydedenia sa požaduje splnenie viacerých materiálnych, ako aj formálnych náležitostí.